bloggg

Na prvý pohľad sa to môže zdať byť ľahkou témou, ale po uvedomení si, že sú to dve protichodné označenia nastáva otázka „Aké závislosti?“ a „Dá sa vôbec byť nezávislým?“. Čo vlastne tieto slová znamenajú? Začnem hneď od závislostí. Závislosť je fyzický alebo duševný stav jednotlivca absentujúceho zmysel života, naplnenie. Jeho zmysel života je nahradený sústavným vyhľadávaním toho čo mu chýba, drogy. O droge môžeme hovoriť v rôznych smeroch, z akéhokoľvek pohľadu, lebo drogou môže byť čokoľvek, čo je príčinou straty zmyslu života. Opakom závislosti je nezávislosť. Byť nezávislým znamená byť slobodným. Byť nezávislou ľudskou bytosťou, resp. slobodnou v myšlienkach, v konaní a vo svojom celom ponímaní života a aj vo svojom živote ako takom. To je nezávislosť braná všeobecne. Pokiaľ nie je definovaná v určitom smere, ide o anarchiu. V inom prípade, keď je definovaná ako osobná sloboda, nesie sa ruka v ruke so zodpovednosťou, ktorá slobodu, teda nezávislosť obmedzuje. Závislosť sa vo väčšine prípadov skloňuje s látkovou závislosťou, lebo ani pojem drogy nie je presne určený, vymedzený na konkrétne veci. Pri látkovej závislosti hovoríme o ľuďoch závislých na omamných látkach, v ktorých nachádzajú nejaký druh uspokojenia. Väčšinou s nimi začnú zo zvedavosti alebo sa v nich snažia nájsť slobodu, nezávislosť no stávajú sa závislými. Najprv psychicky neskôr aj fyzicky. Samozrejme nie každý človek tomu prepadne. Zo štatistík vyplýva, že každý desiaty človek z tých, ktorí začnú požívať alkohol, sa stane závislým. Takáto závislosť na takzvaných „mäkkých“ drogách vedie ku gradácii, teda k požívaniu „tvrdých“ drog, čo vyúsťuje ťažkými psychickými i fyzickými poruchami, vo väčšine prípadov končí smrťou. Rôzne inštitúcie (napr. NOC – Národné osvetové centrum, KRUCIÁTA, CENACELO) sa snažia zabrániť tomu prostredníctvom osvetových programov alebo priamou pomocou drogovo závislým v liečebňach a ústavoch. Problémy ale nastávajú aj tam. Volá sa to „namotávanie“. Hlavnú úlohu tam zohráva komunita, skupina ľudí, čo si majú vzájomne pomáhať v prekonávaní pokušenia drogou. Stáva sa však, že po čase je im jednoduchšie hľadať chyby na systéme v ktorom práve žijú. Spoločne začínajú odsudzovať komunitu, nadávať na ústav, nadobúdajú pocity krivdy a chcú sa „oslobodiť“. Neskôr sa dohodnú že odídu. Potom sa znovu dostávajú do toho istého kolobehu hľadania spôsobov ako si závislosť a potrebu drogy ospravedlniť a ako sa k droge dostať čo najskôr. Druhou formou závislosti je nelátková závislosť, ktorá je viac psychická ako fyzická. Môže sa jednať o závislosť na televízii, na hrách, na práci, sexuálnu závislosť, závislosť na jedle alebo nechutenstvo k jedlu, môže ísť aj o závislosť na konkrétnej osobe. V týchto prípadoch môžeme závislosť označiť ako posadnutosť. Tu sa človek stáva posadnutý objektom svojich túžob a vášní, je závislý od niečoho, bez čoho by si väčšina iných vedela predstaviť svoj život, no on nie, aj keď na tom nie je fyzicky závislý. Vo svojej závislosti je otrokom sám sebe a svojej droge, svojmu presvedčeniu že mu je tak lepšie, súčastne si však neuvedomuje že tým vplýva aj na svoje okolie, v prípade závislosti na nejakej osobe obmedzuje jej slobodu. Akákoľvek závislosť zo všetkých uhlov pohľadu je spoločenským problémom. Štát závislosti postihuje. Posiela závislých do liečební a ústavov pokiaľ pod vplyvom omamných látok vykonávajú trestnú činnosť. Vytvára sieť zariadení, ktoré pomáhajú prekonať závislým ich závislosť. Distribútori drog sú na tom s postihmi horšie. Hrozí im totiž väzenie. Na druhej strane cirkev závislosť netrestá no ani nepodporuje. Snaží sa závislým pomáhať prekonávať to, čo ich k závislosti priviedlo, dať im hlavne psychickú vyrovnanosť, aby už neskôr nehľadali cesty „uľahčiť“ si život pomocou drogy. Sám Boh prostredníctvom Pavla v Biblii závislosť nepriamo odcudzuje: „Všetko mi je dovolené, ale všetko nie je mi na prospech. Všetko mi je dovolené, ale ničím sa nedám zotročiť. Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nie ste sami svoji?“ (1Kor 6: 12; 19). Mladý človek ale nevie zaujať rázny postoj voči takejto problematike, lebo ho ovplyvňuje okolie, spoločnosť a rodina. Väčšinou sa stretáva s negatívnym postojom, no môže sa stať, že v spoločnosti svojich rovesníkov bude, ak už nie je, postavený pred závažné rozhodnutie. Tam už iná možnosť, ako zaujať rázny postoj nie je. Osobne by som povedala nie, bez ohľadu na to, či by som už nejakú skúsenosť mala za sebou, alebo nie. Myslím, že závislých liečiacich sa z ich závislosti by mali separovať od ľudí s rovnakými problémami, alebo aspoň nad nimi dozerať aby sa „nenamotali“, lebo taká cesta vedie najčastejšie k smrti. Ďalšia otázka je byť nezávislým. Čo to znamená, to som už načrtla, ale ako to vyzerá v praxi? O nezávislosti, t.j. o slobode sa často hovorí v súvislosti s mocou. No moc obmedzuje slobodu a zároveň je jej ekvivalentom. Veľa ľudí sa stáva závislými od moci v domnienke, že sú nezávislí. Bojujú za svoju slobodu no zabúdajú, že ich sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Z toho vyplýva, že akokoľvek by sme všetci chceli byť nezávislý, teda slobodný, nikdy nebudeme, lebo by to bolo na úkor slobody druhého. Čiže moc je vládou nad niekým, alebo niečím a sloboda je rovnosť práv, kde právo jedného nesmie poškodzovať práva ostatných. Koncom 19. stor. sa o vzťahu medzi mocou a slobodou, teda nezávislosťou hovorilo ako o existenčnom probléme, ktorý je následkom rozpadu tradičných hodnôt a väzieb, prehlbovaním byrokracie, čo vyvoláva následné pocity ohrozenia, odcudzenia, straty identity a životnej orientácie. Max Weber na to poukazoval, že byrokracia potláča spontánnosť a individuálnu slobodu ľudí. Ďalší otázny faktor, ktorý sa v súvislosti s nezávislosťou načrtáva je nezávislosť od štátnych inštitúcií, teda že štát nad nami nemá žiadnu moc. To by znovu viedlo k anarchii. Máme potom vôbec nejakú nezávislosť? Máme osobnú nezávislosť slobodne sa rozhodnúť, slobodne myslieť a slobodne žiť, vybrať si cestu akou sa náš život bude uberať. Nikdy sa nebudeme môcť oslobodiť od zákonov spoločnosti, od peňazí a základných spoločenských „potrieb“, ktoré nám vnucuje spoločnosť. Je to však prevencia proti už spomínanej anarchii. Ako by to asi vyzeralo, keby sme všetci boli nezávislý, a robili si čo chceli a popritom sa odvolávali na svoju slobodu, svoju nezávislosť. Stále je tu však aj naša sloboda vôle kde sa môžeme rozhodnúť byť nezávislými. A to nezávislými od drog, od toho, čo nám ponúka okolie. To znamená byť šťastný a spokojný aj bez závislostí. Z pohľadu štátu je naša nezávislosť obmedzená, čo v praxi znamená, že musíme platiť dane, rôzne poplatky, podávať daňové priznania, atď. Nie sme nezávislí, lebo musíme dodržiavať vnútorné poriadky (napr. školy, firiem, fabrík, zdravotníckych zariadení, ...), podriaďovať sa moci byrokracie. U kresťanov, teda v cirkvi je závislosť od Boha jedinou nezávislosťou. A vlastne vo vzťahu k Bohu o závislosť nejde. Ide o vzájomnú lásku a zo strany kresťana aj o úctu k Stvoriteľovi. Takže vzťah medzi človekom a Bohom ponúka nezávislosť. Osobne sa k téme nezávislosti staviam nedôverčivo. Tento pojem už sám o sebe v dnešnej spoločnosti je polemický. Vo veľa prípadoch sa stáva že mnohé veci musíme neslobodne prijať lebo ich nevieme zmeniť alebo ovplyvniť, a to už nezávislosť nie je. No súčastne je nám ponúkaná aj možnosť výberu, vlastnej sebarealizácie a slobody prejavu. Nezávislosť je nestabilný pojem, a tým aj závislosť, lebo to, čo dnes pre mňa znamená osobnú slobodu, zajtra môže predstavovať závislosť. Myslím že s pojmom „byť nezávislý“ je to ako s pojmom „závislosť“. Záleží len od toho ako sa na ne pozrieme, ako si ich uvedomíme a čo si pod nimi predstavíme.