Ľudia sú zvláštne tvory... všimli ste si že sa vždy na niečo iba vyhovárajú? Väčšinnou si nevedia priznať ani najmenšiu chybyčku, jediné zaváhanie. Snažia sa byť neomylný, dokoknalý. Neviem kto sa konečne podujeme povedať im, že nič nikdy, naozaj NIKDY nebude dokonalé, napriek hociakým predsavzatiam či presvedčeniu. Je to smutné, veľmi... nopísateľne... ako si to môžu namýšľať?
Mám priateľa, ktorý, keď mu poviem, že vo vzťahoch by nemali byť tajomstvá, lebo to ničí dôveru toho druhého, vyhovorí sa na to, že keby všetko vysvetlil svojej priateľke polopaticky, vzala by to ako zásterku za ktorou je jemnejšie povedané "už ma nebavíš, myslím, že toto je koniec ". Čo to má sakra znamenať? Myslím, nie, viem, že pozlátka nikdy nezaberajú. Vždy treba povedať všetko narovinu, či je to zlé, alebo dobré. Niet dôvodu obávať sa čo si ten druhý potom domyslí.
Problémom ľudí je, že sú navyknutý na určité klamstvo, na pozlátka a zásterky. Vrámci myslenia sa učia domyslieť si význam, ktorý neexistuje. Potom sa všetko zapletie, a zapletá sa ďalej do ďalších a ďalších vrstiev. Neskôr je však ťažšie tie vrstvy dávať dole, bez toho aby si to niekto nevšimol. Obrovský problém ľudstva týkajúci sa najmä vzťahov.
Čo je potom riešenie takýchto problémov? Nič zložité. Hovoriť pravdu či bolí, alebo nie. Neskrývať sa " za oponu ". Nesnažiť sa byť dokonalý a už vonkoncom neškatuľkovať veci, lebo aj to je cesta ku klamstvám. Mať otvorenú myseľ, a zaujímať sa o druhého, aby potom nedošlo k nedorozumeniam...
Komentáre